"Moja pravda.... od dávneho dňa".
Po červene vypálenom súmraku
hviezdy sedeli na oblohe
a všetky hrali svoj vlastný zvuk.
Aj keď mi nepovieš "staň sa úprimným",
moje slzy mi berú city,
pod mojimi nohami sa utvorilo už malé more.
Obloha je tak nehybná.
Slnko zrazu vychádza a už aj schádza.
Krajina je tak nehybná.
Buď to po nej kráčaš alebo nekráčaš.
Polnočná pesnička vykríkla.
Moja pravda nenávidí samotu.
Ach, ja to nenávidím "Svoje dôležité už poznám od dávneho dňa".
A tak si môžem svoje vlastné šťastie
vlastnou malou lyžičkou zachrániť.
Je to tak dostačujúce...
"Ľudia sa buď to delia alebo nedelia".
Zakaždým keď sa klameme,
dni nám utečú.
Srdce tak úlomky skla ukáže, prchavé sny !
Pretože, trafiť sa do správností je možno ťažké,
všetci sa snažíme proste niečo skryť,
predstierame, usadili sme sa v neprehladnom svete.
Celkom zdanlivo ľahkú slobodu sa snažíme naťahovať.
Ale, zakaždým keď príde rozlúčenie,
je vidno jak sa nám naša vlastná obloha začína vzďalovať.
Lúčiaci dážď si niečo potichu zamrmlal.
Nakreslený dáždnik ja predsa mám.
Nakreslenú jedinečnosť
v tomto srdci....
Mám stretnutie, ktoré nevzdávam.
Mám sľub s človekom
spiacim v posteli o romantike.
S chlapcom utláčanom v nemennom meste.
Akokoľvek to je, ten človek, ktorý by ma pohladil po hlave
tu bohužiaľ nie je....
Deti citlivé na chladné hviezdy sa na ne radi dívajú....
Polnočná pesnička vykríkla.
Moja pravda nenávidí samotu.
Ach, ja to nenávidím "to, že tu takto žijem sám týmto životom".
Svoje vlastné šťastie si môžem
vlastnou malou lyžičkou zachrániť.
Je to tak dostačujúce...
"Ľudia sa buď to oň delia alebo nedelia".
Polnočná pesnička kričí !
V mojej pravde,
v mojej pravde,
bol som tak opustený.
Aj keď dnes som topený v žiari slnka,
Tak vyvesme vlajku !
Tak sa chyťme za plecia !
Tak začnime spievať !
Veď to je jedno...
"Ty sa so mnou buď to delíš alebo nedelíš" !
